Traumatické zážitky neovplyvňujú len naše duševné zdravie, ale môžu tiež zanechať nezmazateľnú stopu v našom DNA. Tak to ustanovuje inovatívna štúdia vykonaná vedcami zo Spojených štátov a Jordánska, ktorí pozorovali, ako neustála expozícia násiliu môže aktivovať alebo deaktivovať gény v našom genetickom materiáli, a čo je najprekvapivejšie, tieto zmeny môžu byť zdedené nasledujúcimi generáciami.
Výskumný tím analyzoval vzorky slín 131 sýrskeho utečenca z 48 rôznych rodín. Z týchto rodín polovica zažila devastujúce následky občianskej vojny v Sýrii od 80. rokov, zatiaľ čo druhá polovica nebola vystavená takýmto okolnostiam. Toto porovnanie umožnilo vedcom posúdiť dopad vojny nielen na prvú generáciu, ale aj na nasledujúce.
Impozantné epigenetické dedičstvo
Štúdia sa zamerala na tehotné ženy prvej generácie, ktoré boli vystavené vojnovému prostrediu počas svojho tehotenstva. Výsledky boli prekvapujúce: identifikovalo sa 21 epigenetických zmien spojených s traumou, z ktorých 14 bolo prenesených na ich deti. To naznačuje, že trauma nie je len osobná skúsenosť, ale bremeno, ktoré môže pretrvávať naprieč generáciami.
Takýto typ výskumu otvára debatu o tom, ako kolektívne trauma môže formovať biologické vlastnosti populácie. Ak stres a násilie môžu prekonfigurovať našu DNA, čo to znamená pre budúce generácie, ktoré tieto udalosti priamo nezažili? Dôsledky sú obrovské a vyzývajú nás na zamyslenie nad dopadom prostredia na naše zdravie a zdravie našich potomkov.