Intenzívne dažde, ktoré zasiahli regióny Sevilla a Cádiz, odhalili geografický fenomén, ktorý bol po miléniá skrytý. Jazero Ligustinus, rozsiahla zátoka, ktorá kedysi spájala tieto dve provincie, opäť ukazuje svoju tvár vďaka intenzívnym zrážkam posledných dní. Tento starobylý geografický útvar, ktorý mal šírku 60 kilometrov a zasahoval viac ako 100 kilometrov do vnútrozemia, bol čiastočne oživený prírodou, ukazujúc, ako voda môže získať späť to, čo jej patrí.
Počas približne 6.000 rokov vylieval Guadalquivir svoje vody do toho, čo sa nazývalo Tartésický záliv, oblasť, ktorá dnes zahŕňa Dolný Guadalquivir. Tento pôsobivý prírodný fenomén nám pripomína, že krajina Andalúzie bola formovaná vodou od nepamäti, keď more pokrývalo to, čo je dnes Sevilla.
Transformácia andalúzskej krajiny
Zátoka, ktorá sa zužovala v oblasti Coria del Río a Dos Hermanas, je svedkom procesu vyplňovania, ktorý trval tisícročia. Sedimenty, unášané Guadalquivir a prílivmi, vytvorili močiare, ktoré dnes poznáme. Štúdia Univerzity v Seville naznačuje, že sedimentácia bola rýchlejšia v Jazere Ligustinus, čím sa vytvorili malé ostrovy, ktoré sa časom spojili a vytvorili pevnú zem.
Napriek tomu, že tento proces bol v priebehu histórie pomalý, nedávne povodne zdôraznili význam týchto geologických zmien. Ako uvádza odborník José Ángel Ríos, “príroda si berie späť to, čo je jej”. Táto úvaha nadobúda osobitný význam, keď pozorujeme, ako sa za súčasných meteorologických podmienok starobylá zátoka opäť stáva súčasťou krajiny.
Tak, zakaždým, keď spadne kvapka vody v tomto regióne, si pripomíname históriu miesta, ktoré sa neustále mení, a ktoré nám po dažďoch ponúka pohľad do svojej minulosti. Príroda, vo svojej nekonečnej múdrosti, nás učí, že voda nielen formuje terén, ale aj naše vnímanie histórie.