Môže to byť akékoľvek letisko na svete: pás na batožinu sa pomaly točí, svetelné značky, ľudia s kuframi a zhon v pohľade. Iba jeden detail prezrádza miesto: čínske znaky na značkách. Je to Peking, ale mohlo by to byť aj São Paulo, New York alebo Dubaj. Táto scéna tak známa, takmer zameniteľná, odhaľuje znepokojujúcu pravdu o súčasnej architektúre: svet je plný priestorov, ktoré, hoci sa nachádzajú v rôznych krajinách, si sú príliš podobné.
Francúzsky etnograf Marc Augé v roku 1995 vytvoril pojem „ne-miesta“, aby opísal tieto homogénne a anonymné priestory, ktoré nachádzame po celom svete, ako sú letiská, nákupné centrá a reťazce rýchleho občerstvenia. Ide o miesta, ktoré nie sú skutočnými destináciami, ale tranzitnými bodmi, kde ľudia prechádzajú, ale nezostávajú.
Zamieňanie priestorov na hranici
Tieto prostredia sú priamym kontrastom k kultúrnemu šoku, ktorý môže vzniknúť pri pristátí v zahraničnej krajine. Slávny šéfkuchár Anthony Bourdain to zažil na svojej prvej ceste do Japonska, kde si vybral Starbucks namiesto miestneho baru, cítiac sa ako cudzinec v vibrantnej kultúre.
Letiská sú v tomto zmysle dokonalými príkladmi toho, čo populárna kultúra nazýva liminálne priestory. Vo fikcii sú tieto miesta často portálmi do iných svetov, ako je Rajská záhrada v Kronikách Narnie alebo biely koridor v Matrix Reloaded, kde každé dvere vedú do inej reality.
Avšak nadmerná neutralita týchto priestorov môže byť rovnako znepokojujúca ako akákoľvek iná forma odlišnosti. Zaujímavým fenoménom, ktorý sa z tejto myšlienky objavil, sú backrooms, mestská legenda, ktorá vznikla v roku 2019 na fóre 4chan. Opisuje sa ako nekonečné bludisko prázdnych a monotónnych miestností, ktoré zachytáva tých, ktorí náhodou vstúpia do tohto paralelného sveta.
Ale akú súvislosť to má s naším každodenným životom? Až do 19. storočia bola architektúra bohatá na ozdoby a detaily. Budovy boli zdobené gargoylami, stĺpmi a oblúkmi, ktoré odrážali miestne kultúry. Avšak s nástupom modernizmu v 20. storočí sa začal trend smerom k minimalizmu. Adolf Loos tvrdil, že kultúrny vývoj si vyžaduje odstránenie ozdôb z každodenného života, čo viedlo k vytvoreniu striedmych a funkčných štruktúr.
Táto transformácia viedla k proliferácii mrakodrapov s presklenými fasádami, ako sú tie z World Trade Center, ktoré, hoci sú ikonami modernity, homogenizovali naše mestá, čím ich premenili na neosobné priestory. Výsledkom sú obrovské mestské centrá, ktoré sa podobajú letiskám, kde sa kultúrna rozmanitosť a miestna identita rozplývajú v mori skla a ocele.
Tak sa tieto stavby stávajú bludiskami, ktoré rozmazávajú podstatu toho, čím by mal byť domov. Mestá sú v podstate miestami, kde ľudia žijú, a je ťažké cítiť, že miesto je domovom, ak mu chýbajú charakteristiky, ktoré ho robia jedinečným.